Tonka Smetankova/dokumentárna fotografka, Kosice (2026)

13/02/2026

Ahojte priatelia.

Kreatívna výzva sa rozbehla krásne. Fakt. Mala tempo, iskru, chuť tvoriť bez brzdy.

A potom prišiel život. Povinnosti. Deadliny. Realita, ktorá nečaká, kým si dokončím ideu v hlave.

Tak som ju stopla.

Nie preto, že by ma to prestalo baviť.
Nechcem robiť veci „len aby boli“. To nie je môj štýl.

Momentálne sa intenzívnejšie ponáram do nových oblastí fotografie. Mením smer. Prekopávam základy. A spolu s tým upravujem aj svoju stránku – čo je síce časovo náročné, miestami otravné a plné technických zádrhelov… ale je to potrebné. Keď sa niekam posúvaš, musíš si upratať aj výklad.

Výzvy sa vrátia.

Keď budem mať priestor. V živote aj v hlave. Pretože tvorenie si zaslúži pozornosť, nie zvyšky energie.

Ak aj ty niečo odkladáš, lebo cítiš, že teraz nie je ten správny moment – možno je to len rešpekt k sebe. A to je viac než instantná produktivita.

Som tu. Len trochu prelaďujem frekvenciu. 🎞️

06/02/2026

Na foto výzvy príbeh som sa tešila. Fakt.
Až kým som si nesadla a nezačala premýšľať, na čo vlastne zameriam pozornosť.

Zrazu bolo všetkého veľa.
Nápady, možnosti, scény, momenty.
A ja… nič. Štyri dni ubehli a ja som nemala ani jeden záber.

Je to presne ako nákup v Kauflande.
Kam nechodím.
Lebo nemám rada veľký výber.
Je toho tam toľko, že si nakoniec nevyberiem vôbec nič.
A takto nejako to dopadlo aj s príbehom.

Nakoniec som zamerala pozornosť na môjho syna a nášho psa Blackyho.
Áno, jednoduché.
Áno, trochu prvoplánové.
Ale v tej chvíli mi z celej tej ponuky vyskočili do oka práve oni.

A som za to rada.
Táto dvojka ma zabáva celé dni.
Je s nimi sranda, stále niečo vymýšľajú a ja sa k ich hrám veľmi rada pridám.
Úprimne? Nemala som náladu sústrediť sa na nič iné.

Veď o nič nejde.
Sama som si tú výzvu zadala, tak prečo samu seba stresovať.

Príbeh sa mi páči.
A viem, že sa k nim ešte vrátim.
Dám im viac času než jeden týždeň.

Tak nech sa páči.
Nerozlučná dvojka. 🖤🐾

03/02/2026

Týždeň 3.
Téma: PRÍBEH.

Úprimne?
Ozaj som si myslela, že po dvoch týždňoch už to bude viac v takej polohe, že budem vedieť – na čo sa sústrediť, na čo sa zamerať, čo fotiť. Že si to nejako sadne. Že sa moje oko „prepne“ do režimu výzvy a ja pôjdem cielene.

A zasa je to inak. 😄
Iná téma a hneď mi naskakujú iné pohľady, iné myšlienky, iné otázky.

Prvé, čo ma napadlo, bolo:
Príbeh? Super.
Ale… odkiaľ začať?

Lebo príbehy sú všade. Kam sa pohnem, vidím príbeh.
V kuchyni, na chodbe, cestou do práce, medzi ľuďmi, medzi vetami, v tichu, v únave aj v smiechu.
Lenže otázka je:
ako ich uchopiť, ako ich zarámovať, ako im dať zmysel?
Ako z toho, čo vidím každú chvíľu, spraviť niečo, čo bude hovoriť aj druhým?

Jedno však viem isto – opäť to budú príbehy z môjho života.
Nie preto, že by som nechcela „väčšie“ veci…
ale preto, že kvôli tejto výzve si teraz v práci nezoberiem dovolenku a nepôjdem na dobrodružný výlet za pútavým príbehom niekam do diaľky.

A vlastne… prečo aj?
Veď tie najsilnejšie príbehy sú často úplne obyčajné.
Len ich treba vidieť.

A tak sa mi to celé začalo skladať do jedného rámu.
Takého, ktorý sa dá hľadať každý deň.
Len s otvorenými očami.

👉 Pokračovanie a konkrétne foto-inšpirácie som rozpísala na blogu.
Link: https://www.tonkasmetankova.sk/foto-pribehy-z-obycajneho-dna/

02/02/2026

Tento týždeň: PRÍBEH.

Príbeh nepotrebuje podkategórie.
Nepotrebuje pravidlá.
A už vôbec nepotrebuje veľké plány.

Príbeh je to, čo sa deje medzi tým.

Vo fotografii to nemusí byť začiatok–stred–koniec.
Stačí náznak. Súvislosť. Pocit, že niečo spolu patrí.

Príbeh môže byť:
– jeden moment, ktorý veľa napovie
– séria dvoch–troch fotiek z jedného dňa
– opakujúci sa detail počas týždňa
– niečo pred a niečo po
– úplne obyčajná situácia, ktorú žiješ aj bez foťáku

Nemusíš nič vymýšľať.
Nič inscenovať.
Nemusíš mať „tému“.

Toto nie je projekt na plný úväzok.
Je to výzva, ktorá sa deje popri živote.
Popri práci, rodine, povinnostiach, únave.

Skús si tento týždeň len všímať,
čo sa ti opakuje,
čo s tebou zostáva,
čo by si si chcela zapamätať.

Aj obyčajné dni majú príbeh.
Len ho väčšinou nefotíme.

Ak sa chceš pridať, kľudne len pre seba.
Mobil, foťák, čokoľvek.
Bez tlaku. Bez výkonu.

01/02/2026

Detail bez kontextu. Druhý týždeň za mnou.

Tento týždeň som si priznala jednu vec –
nestíham napísať blog. A je to v poriadku.

Do tejto výzvy som išla s tým, že má byť pre radosť, nie pre výkon.
Tak sa toho držím.
Blog počká. Výzva nie je deadline.

Po prvom týždni s farbami som už niečo načrtla –
že táto výzva nie je o rýchlosti, ani o zbieraní „pekných“ záberov.
Skôr o tom, čo sa deje po ceste.
A druhý týždeň mi to len potvrdil.

Detail bez kontextu mi dal zabrať.
Úprimne – fotiť bez kontextu mi veľmi nejde.
Môj mozog automaticky hľadá súvislosti, príbeh, zmysel.
Stále riešim, či to, na čo sa pozerám, „niečo hovorí“,
alebo je to len plocha. Len obraz.

Kým som sa prepla do módu bez kontextu, chvíľu to trvalo.
Je pre mňa zvláštne fotiť len tak – bez vysvetlenia, bez dôvodu, bez pointy.
A zároveň to bolo oslobodzujúce.
Na chvíľu som mohla pustiť kontrolu.
Neriešiť, či to dáva zmysel.

Zo začiatku som fotila všetko, čo mi prišlo pod oko.
A potom… samozrejme…
mi začalo v hlave svietiť, že aj tomu „len tak“ by sa dal dať poriadok, systém, význam.
Takže áno – možno som to trochu pokazila.

Nie je to čistý chaos.
Skôr taký pestrý guláš detailov, ktoré ma obklopujú každý deň.

Tentoraz som veľmi nešla cez svoje hranice.
Väčšina fotiek vznikla doma.
A znovu som si uvedomila, že týždeň je pre mňa strašne krátky čas.
Mám pocit, že som len začala… a už mám končiť.

Chvíľu mi trvá, kým sa naladím, prepnem, uvedomím si, že som si dala úlohu.
A zrazu je koniec.
Zatiaľ to nechám takto – týždeň po týždni.
Po mesiaci si sadnem a zistím, čo mi vlastne vyhovuje viac.

Možno to celé ani nie je o tom, naučiť sa fotiť bez kontextu.
Možno je to len o tom uvedomiť si, ako veľmi ho potrebujem.
Ako automaticky hľadám poriadok, význam a príbeh – aj tam, kde nemusia byť.

A možno práve toto mi táto výzva zatiaľ ukazuje najviac.
Nie nové fotografie, ale staré vzorce.
A priestor s nimi niečo urobiť.

01/02/2026

Keď bol ešte sneh, po škôlke sa chodilo klzať a sánkovať na kopec pri škôlke.
Divoký kopec. Malý, ale strmý. Jazda = zážitok.
Pády a vybitý dych boli daň. Smiech ostal. Deťom aj dospelým.

Až na jedného veľmi opatrného ocka.
Len čo zbadal, že jeho syn má ambíciu pridať sa k ostatným, na plné pľúca zahlásil:
👉 „TENTO KOPEC NIE JE SCHVÁLENÝ MINISTERSTVOM VNÚTRA!“

Prisahám, toto by som si nevymyslela.
Syn chcel sánkovať. Otec bol vytrvalý. Životu nebezpečné, extrémne, katastrofa.
Výsledok? Povolená jazda po chodníku so sklonom asi 5 stupňov.
Adrenalín nula. Bezpečnosť stopercentná. Zábava… diskutabilná.

⏩ Strih. Druhý príbeh. Jahodná.
Sánkarsky kopec. Tabuľka: Priestor na sánkovanie.
Použijem slovník opatrného ocka – tento by ministerstvo asi schválilo.

Kopec skoro prázdny. Párik. Kruhové pekáče.
Radosť. Selfie. Aspoň 100-krát. A ide sa.

Prvá jazda.
Slečna nabúrala do jedinej prekážky, ktorá tam bola.

Náraz zjavne poctivý – spamätávanie cca 10 minút.
Milý ju kriesil, ja pevne verím, že to nebolo nič vážne…ale romantická sánkovačka asi skončila skôr, než začala. S bonusovou čerešničkou na pohotovosti. 🍒🚑

Pointa?
Aj na schválenom kopci sa viete rozbiť.
Nikde vám nikto nezaručí úplné bezpečie. Ani v živote.

A keď si mám vybrať…
vyberám si tú trochu nebezpečnejšiu verziu,
kde okrem pádov zažijem aj kopec srandy.

30/01/2026

Jahodná
Miesto, kde zima nemusí byť pekná, aby bola dobrá.

Raz snežné delá hučali naplno, ľadové kopce rástli pred očami a vzduch bol taký hustý, že si mal chuť ho chytiť do ruky. Trochu industriálna rozprávka. Trochu chaos. Veľa radosti.
Sánky, smiech, mokré rukavice, studené líca.

Druhýkrát?
Hmla ako mlieko.
Fotila som, akoby som mala pred objektívom záclonu. Svet sa strácal po pár metroch. Nevidíš ďaleko, tak sa pozeráš bližšie.

A potom sú tie slnečné dni. Modrá obloha, výhľad, pohľadnica.
Úprimne? Trochu nuda.
Príliš jasné odpovede, príliš málo tajomstva.

Mám rada počasie, ktoré robí veci nejasnými. Hmlu, vietor, špinu na topánkach, snežné delá, čo nie sú fotogenické…
Lebo práve vtedy sa z obyčajného sánkovania stáva zážitok.

Tak čo vy?
Slnečné zjazdovky alebo svet, ktorý sa trochu skrýva?
Ja si vyberám to druhé. Vždy. ❄️📸

30/01/2026

Tento týždeň ma detaily prekvapili v…

…že to vôbec nebolo ako prvý týždeň s farbami.
Čakala som niečo podobné. Nebolo.

Po dlhšom čase som na foťák nasadila makro objektív.
Môj kedysi veľký favorit.
Ten typ objektívu, ktorý funguje len vtedy, keď máš čas, pevnú ruku a hlavu nastavenú na presnosť.

Makro totiž neodpúšťa.
Každý malý pohyb je vidieť.
Každá netrpezlivosť.
Každé „rýchlo to cvaknem a idem ďalej“.

A úprimne – ja mám momentálne chaos.
V hlave, v tempe, v dňoch.
A makro ti to vráti späť ako zrkadlo.

Je väčší a ťažší, takže so mnou nebol všade.
A priznávam sa, ešte som s ním ani nebola vonku.
Detaily sa riešili doma, v bežných situáciách, medzi povinnosťami a životom.

Fotilo sa mi o niečo ľahšie než farby,
ale o to jasnejšie som videla, kde mám rezervy.
Vo fotení aj v sebe.
V trpezlivosti. V sústredení. V schopnosti spomaliť, keď netlačí nikto iný – len ja sama.

Týždeň je za mnou, ešte tri dni predo mnou
a všetko si nechávam pekne dozrieť.
Niečo z toho pôjde do blogu.
Niečo ostane len moje.

Jedno je isté –
detaily tentoraz neukázali len obraz.
Ukázali proces.

18/01/2026

Tento rok je zima. Fakt poriadna. A ja sa z nej neviem prestať tešiť. ❄️

Nie preto, že by som milovala športy (nemilujem), ani korčuľovanie (stále nie), ale preto, že je.

Keď si pozerám tieto fotky, príde mi strašne parádne, že nemusíme nikam ísť, nikam sa presúvať, nič plánovať. Stačí vyjsť von. Mrazivé ráno zaliate slnkom, moja rodina, priestor, kde sa dá len tak byť. Sneh pod nohami, smiech, šantenie na zamrznutom jazere.

Odvážim si povedať, že je to luxus. Ten tichý, nenápadný. Nie ten z katalógu, ale ten, ktorý sa deje medzi rannou kávou a mokrými rukavicami.

A úprimne – teším sa, že to nie je ďalší rok bez snehu. Bez tejto malej radovánky, ktorú by sme si museli niekde „vybojovať“. Tento rok nám prišla sama.

Ja si zábavu nájdem vždy. Aj bez korčúľ, aj bez športového ducha. Stačí byť tam. A to mi momentálne úplne stačí.

Tonka Smetankova/dokumentárna fotografka

13/02/2026

06/02/2026

03/02/2026

02/02/2026

01/02/2026

01/02/2026

30/01/2026

30/01/2026

18/01/2026

Address

Website

Alerts

Contact The Business

Shortcuts

Share

Category