02/06/2026
„Kúpte si brdá, budete hrdá, kúpte si brdká, budete vrtká!"
Týmto ťahavým pokrikom kedysi brdár ohlasoval svoj príchod do dediny. Dnes to znie ako roztomilá riekanka — no za ňou sa skrýva celé jedno takmer zabudnuté remeslo zo západného Gemera.
Čo je vlastne brdo?
Brdo je prastarý tkáčsky nástroj, súčiastka krosien. Tkáčky ním prirážali útkovú niť k už natkanému plátnu. Pôvodne to bola len palička či doštička v tvare pravítka, postupne sa vyvinula do dvojitého rámu s mriežkou z drevených, trstených a neskôr kovových (mosadzných či oceľových) zubcov. Na úzke plátno dodnes poslúži aj obyčajný hrebeň alebo vidlička.
Remeslo na cestách.
Brdárstvo poznáme z ľudového prostredia už zo 16.–17. storočia. Sčasti šlo o domácu výrobu, sčasti o vandrovnícke zamestnanie — podomový obchod a priekupníctvo po celom Slovensku aj za jeho hranicami. A čísla sú úctyhodné: jediný brdár dokázal zásobovať vyše tisíc tkáčok v širokom okolí. Za jednu obchodnú cestu putoval pešo aj 1–2 mesiace a prešiel 200–300 kilometrov.
Práve toto potulné živobytie brdárov obohacovalo ich životné skúsenosti, rozširovalo rozhľad a brúsilo rozprávačské schopnosti — stretali totiž ľudí ďaleko od domova.
Doma na Gemeri.
Výroba bŕd sa na Slovensku lokalizuje práve na územie Gemera, kde sa nimi zaoberali ešte začiatkom 20. storočia. Remeslu sa venovala časť obyvateľov obcí Drienčany, Budikovany, Ostrany, Hostišovce, Pápča, Teplý vrch či Španie Pole. Brdá s trstenými a drevenými zubcami sa pritom vo veľkovýrobe používali až do konca 18. storočia.
Z otca na syna.
Tak ako tkáčstvo prechádzalo z matky na dcéru, brdárstvo sa najčastejšie dedilo z otca na syna. Chlapec v brdárskej rodine sa už od útleho detstva „hral" na robenie bŕd, v dvanástich rokoch už robil normálne brdá a chodil ich predávať s otcom, a nejeden sa v pätnástich vydal do sveta predávať sám. Keďže deti vyrastali pri tejto práci, brdár nepotreboval výučný list — jeho remeselným preukazom boli samotné brdá. Naučiť sa viazať brdo trvalo zdatnému človeku asi dva týždne, no zvládnuť všetky úkony naozaj majstrovsky si vyžadovalo mnohoročnú skúsenosť. Umenie sa preto odovzdávalo iba najbližšej rodine.
Zimná drina a pondelkové rekordy.
Zručný brdár vyrobil so ženou cez zimu okolo 100 bŕd. Najviac sa pracovalo v novembri, decembri a januári — a najväčšie výkony padali na pondelky. Prečo? V nedeľu išli skoro spať a vstávali hneď po polnoci. Práve toto budenie a vstávanie považovali mladší brdári za najnepríjemnejšiu časť brdárskeho života. (Kto by im to vyčítal.)
Výstroj a štipka psychológie.
Hotové brdá ukladali do vriec alebo do tzv. zájdy (širokej plachty) a previazané remeňom ich nosili na chrbte. K výstroju patrila dlhá huňa — sírevic, teda plášť z ovčej vlny (biely, hnedý či čierny), brdárska kapsa na náčinie, plátenná kapsa na jedlo, palica na opieranie aj proti zlým psom a pas do Maďarska. Podomoví obchodníci museli mať aj podomovú knižku.
A brdár bol dobrý psychológ. Vedel totiž jedno: ktorá gazdiná sa pýta z okna, tá brdo nekúpi — kúpi len tá, čo vybehne von.
Takže — kúpte si brdá, budete hrdá! 😉
— Zdroj a foto:
Prasličková, M.: Brdárstvo a voštinárstvo v západnom Gemeri. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1979.
Michálek, J. a kol.: Gemer-Malohont. Martin: Matica slovenská, 2011.
