22/11/2025
Včera večer som kráčal mestom z galérie, kde som si bol pozrieť jednu foto výstavu a môj pôvodný plán bol prejsť cez mesto rovno na ďalšiu výstavu.
No ako tak kráčam mestom, zrazu som spozornel, zastavil a skúmal odkiaľ ide ten anjelsky jemný a zároveň silný a čistý ženský hlas.
Môj zabudovaný radar na dopamín začal vykazovať nevídanú aktivitu. V tom momente som vedel, že práve nastala zmena môjho pôvodného plánu!
(Vysvetlivky: neplánované zmeny plánov sú pre mňa veľmi dostupná forma doplnenia chýbajúcej hladiny dopamínu, ktorý z môjho mozgu “utečie” oveľa skôr ako u zvyšku cca 93 % populácie. Preto mám extra silné podnety hľadať jeho zdroj všade kde sa len dá…)
Ako som tak pátral po zdroji toho hlasu, môj sluch ma viedol rovno do kostola. Sedelo tam uz len zopár ľudí a ten krásny spev sa rozliehal hrubými múrmi ako… (doplňte si sami, trošku kreativity do toho!)
Ako som tak kráčal zatočeným, úzkym schodiskom h**e na chórus, odkiaľ spev vychádzal - zrazu sa predo mnou na stene objavil nádherný tieň!
Okamžite som vytiahol mobil z vrecka (foťák som so sebou nemal) a cvak. V tú ranu však to svetlo zhaslo a tieň zmizol! Väčšinou urobím viac tzv. kontrolných záberov. Tentokrát som stihol len jeden jediný!
Nepreháňam, v sekunde ako som to cvakol, tieň bol preč a z celej scény zostalo len jednoliate schodisko. Hlas zrazu utíchol tiež.
Pokračoval som úplne h**e. Tam už si hudobníci balili svoje nástroje. Prihovoril som sa krásnej, mladej žene, ktorá tam stála, že či to bol jej ten anjelský hlas, ktorý ma z ulice doslova vtiahol priamo do chrámu.
Sklopila trochu zrak, usmiala sa a bola trochu v rozpakoch. Nemusela ani odpovedať. Pochopil som.
Chvíľu som sa ešte bavil s hudobníkmi, chcel som si tam ešte potom sám posedieť v úplnom tichu, no pani kostolníčka ma požiadala opustiť priestor lebo chce zamknúť. Tak som pokračoval v mojej pôvodnej ceste.
(* Po menšej, spontánnej zmene plánov sa môj dopamínový deficit parádne vyrovnal a spokojne som kráčal na ďalšiu výstavu.)
Od tety pri vstupe som sa dozvedel, že táto výstava je na rozdiel od predchádzajúcej platená, za hodinu zatvárajú a ja som nechal vstupenku samozrejme doma.
Neodradilo ma to, spomenul na ranný podcast mníchov z budhistického centra Plum Village, ktorý počúvam každý deň a zaujal som k sebe tento krát veľmi súcitný postoj.
Tento postoj mi pomohol zachovať pokoj a využiť svoje ”superschopnosti” k tomu, aby som si výstavu mohol pozrieť. Tak aj bolo. Dohodli sme sa, že vstupenku ŕprinesiem nabudúce, keďže som aj tak stihol len polovicu tej rozsiahlej dvoj-výstavy. Bola veľmi inšpiratívna.
Keď som zišiel dolu na prízemie, všimol som si, že v budove prebieha aj medzinárodný festival poézie a oproti mne kráča kámoška, s ktorou som nebol v kontakte od roku 2017.
Tak a už mi bolo druhý krát za večer jasné, že môj pôvodný plán pozrieť ešte jednu galérku práve stroskotal v oceáne čerstvo rozbúrených dopamínovýh vĺn.
Tak aby som to skrátil na záver - užil som si krásny festival poézie, stihol som prvýkrát v živote ochutnať nealko ružové víno a vychádzal som von akoby som bol 3 dni v paralelnom vesmíre. To je pre mňa znak, že som tam bol naozaj naplno duchom prítomný!
Cestou domov som si v električke aj fajnovo precvičil meditáciu Tonglen, keď som bol svedkom asi 10-minútovej roztržky medzi mladíkom zrejme fíčiacim na nejakom “perníku” a starším pánom, ktorý ho upozornil na vyložené nohy na sedadle.
Nadychoval som utrpenie toho mladíka, ktorý po staršom pánovi kričal, že tu ľahko robí zo seba múdreho, keď mu zrejme všetko ako malému jeho mamka vedela dať. Ale jeho vraj vychovala ulica, nikdy mamu nepoznal a preto ho taký dedko ako on nemá právo poučovať.
Tá meditácia v praxi vyzerala tak, že pri nádychu som v predstave nadychoval utrpenie toho mladíka a pri výdychu som v mysli posieľal úľavu pre oboch.
Vyzerá, že to zafungovalo a obaja to zvládli bez fyzického konfliktu, hoci od toho už ďaleko nebolo. Zrejme aj vďaka chalanovi s pokerovanou tvárou, ktorý mladíka poznal, prisadol si vedľa staršieho pána a trochu “dohliadal” na bezhlavé impulzívne správanie mladíka.
Priznám sa, na chvíľu som mal pocit, akoby v pohľade mnohých ďalších spolucestujúcich bola iskra súcitu s tým mladíkom, ktorý vnútri veľmi trpel a túžba môcť ho miesto kopanca do hlavy iba v tichosti objať a povedať mu tie zázračné slová, ktoré zrejme nikdy nepočul od ktorých, od ktorých ich ako dieťa mal počuť:
“Mám ťa rád/ rada takého aký si, aj s tvojimi chybami. Podporujem ťa na tvojej ceste. Verím ti. Prepáč mi atď.” ten zoznam by bol asi oveľa dlhší…
Bol to celkom zvláštny záver dňa. Človek by si možno povedal, že aký kontrast s tým pokojom v kostole. Ale ja cítim, že presne o tomto je skutočné duchovné prebudenie. Začať vnímať život ako celok bez neustáleho rozdeľovania na dobré a zlé a poukazovania prstom na tých druhých.
Je tu s nami krása, radosť aj utrpenie a my sa môžeme učiť vnímať všetky tieto aspekty bytia ako našu súčasť a prestať od toho neustále niekam utekať.
Ďakujem za pozornosť 🍁
