17/08/2025
Keď idete na podujatie fotiť už ôsmi rok po sebe nečakáte, že by ste sa mohli dostať do výraznejších problémov. No ako sa ukázalo, práve Hungarian Baja 2025 bola pre nás najnáročnejšia a najproblémovejšia zo všetkých. No príde mi, že aj samotné podujatie, bez ohľadu na nás, malo akúsi zvláštnu atmosféru a tempo.
Všetko sa to začalo, keď sme ako médiá nedostali žiadne „photo pointy“, žiadne mapy tratí. Jediné, čo bolo zverejnené, boli videá s animáciou trate jednotlivých SS-iek (v anj.: special stage). Ono by to ani nebol taký problém, keby mapka na videu nebola natočená na severo-východ, znázornenie trate neprekrývalo orientačné body a cez polku videa nebola grafika s logami sponzorov. Ale okej toto bolo skôr o zbytočnom sťažení orientácie ako vyslovene o probléme. Hlavne, keď väčšina tratí ostala približne rovnaká ako po minulé roky.
Piatkový program bol nasledovný: shakedown, prológ, SS1. K shakedownu bol zverejnený časový harmonogram, kedy má ktorá posádka vyhradený čas na testovanie. Po príjazde na miesto sme ale zistili, že nikto sa žiadneho harmonogramu nedrží. Kedy ste prišli, vtedy ste jazdili. To tiež nie je veľký problém. Ale takisto to je zbytočná komplikácia vo vašom rozvrhu na fotenie. Ešte pred prológom sme sa chceli ísť pozrieť na možné miesta na fotenie počas SS1, pretože tie sa nachádzali na úplne novej trati, ktorá sa ešte nikdy nejazdila. Horko-ťažko sme sa s autom vyškriabali na jeden z okolitých kopcov. Tam sme zistili, že oné miesta by aj boli zaujímavé, no počas závodu by sme sa na ne nedostali, pretože všetky príjazdové cesty boli z bezpečnostných dôvodov zapáskované. Asi hodina a pol času stratená absolútne pre nič. Nasledoval prológ. Podľa videomapky sa prológ mal jazdiť na tratiach ako minulé ročníky. Vybral som miesto hneď pri štarte, aby sme sa stihli následne presunúť na „ceremoniál“ výberu pozícií pre štart do samotného preteku. S tatkom sme sa na mieste rozdelili, nech každý pokryje inú časť trate a nech nemáme rovnaké fotky. Zrazu mi zvoní telefón. „Mišo, ale toto je podľa značiek cieľ.“ Nechápal som. Boli asi 2 minúty do štartu. Rýchlo otváram youtube, pozerám video s mapkou a kontrolujem, či som sa nepomýlil. Všetko mi sedí. Ale okej, niečo sa teda muselo zmeniť. Značenie pre posádky je predsa smerodajnejšie ako 10 dní staré video. Problém bol, že mnou vybrané miesto mi v opačnom smere jazdy nedávalo zmysel. Rýchlo utekám ďalej po trati. Autá už vyštartovali. Ďalej už ísť nemôžem. Nedá sa nič robiť. Musím pracovať s tým čo mám. Neskôr som kontroloval aplikáciu Sportity, v ktorej sú zverejňované všetky potrebné informácie pre posádky. To, že sa prológ pôjde opačne sa dalo vyčítať jedine zo zmenenej dĺžky prejazdu. Neviem, kto by z fotografov kontroloval práve tento údaj, ktorý je smerodajný len pre posádky... Stíhame ceremóniu a presúvame sa na SS1. Keďže nám náš ranný location check nevyšiel, volíme iné miesto. Opäť však ide o kompromis a keďže nevieme ako to presne na mieste vyzerá, ideme naslepo. Piatok zakončujeme otváracou ceremóniou v meste Varpalota. Hovorím si, že snáď bude sobota lepšia.
Druhý súťažný deň nás čakali tri SS-ky. Na rannú som opäť vybral miesto, ktoré som považoval za potencionálne zaujímavé. Nová trať a v lese. To by mohlo byť príjemné osvieženie galérie, keďže väčšina preteku sa jazdí po pustách. Po príjazde zisťujeme, že túto časť SS-ky tvorí asfalt. Pre posádky zaujímavé spestrenie, pre nás naopak. Rovina, zákruta, rovina, zákruta. Žiaden prach, žiaden drift, žiadne fotogenické okolie. Na fotkách vyzeralo, že autá tade prechádzajú 30 km/h. Ranná SS teda premrhaná. Lokácia pre SS3 sa pomerne vydarila. No opäť žiaden zázrak. Vraciame sa do byvaku aby sme pofotili servis a „lifestyle“. Pred nami posledná SS a ja už som mal všetkého plné zuby. Vôbec ma to nebavilo. Celý deň stojíte na slnku, ste zaprášený a je vám horko. S tým sa na maďarskej baji počíta, no dosť vám to začne liezť na nervy, keď máte za jeden a pol dňa dve-tri pekné fotky. SS4 teda ideme na istotu. Vyberám miesto, ktoré už poznáme a na ktorom sme už fotili. Na súradnice dorazíme s veľkým časovým predstihom a tak len oddychujeme v tieni. To sme ešte nevedeli, že ani tu to nepôjde bez problémov. Bolo asi 15 minút do príjazdu prvého auta. Berieme foťáky a ideme k trati, kde sa rozhodujeme kto kde bude stáť a čo bude fotiť. Po chvíli si všímame, že na danej šotolíne dnes ešte nikto nejazdil. Neveriacky točím hlavou. Opäť otváram youtube s „veľmi praktickými“ videami. Všetko sedí. Malo by sa tadeto jazdiť. Už dvakrát sa malo v ten deň tade jazdiť. Ale cesta je nedotknutá. Hovorím si: „super a čo teraz, keď už ani tieto mapy neplatia. Kde sa jazdí? Kam sa teraz presunúť? Veď prvý tu má byť o 5 minút.“ Počujem ako v diaľke prechádza prvé auto. Ten pocit bezmocnosti a bezradnosti je hrozný. Našťastie sme boli blízko vojenského letiska, okolo ktorého sa jazdí už xy rokov. Vedeli sme, že na fotky to tam zaujímavé nie je, no teraz už to nebolo o tom či je miesto fotogenické, ale o tom aby sme mali aspoň nejaké fotky... A to je tak asi všetko k tomuto víkendu. Teda, ono by sa toho ešte dalo veľmi veľa napísať, ale na to tu bohužiaľ nie je priestor.
Ešte sa mi nestalo, aby takto nevyšlo celé fotenie. Sem-tam sa niečo pokazí, ale celkovo to nejak uplácate. No tento rok bola Hungarian Baja jednou veľkou guľou problémov, ktorá sa stále nabaľovala. Po ceste domov som už ani nebol znechutený. Bolo mi len ľúto fotiek, ktoré som mohol mať. Ročník 2025 tak zanechal trpkú pachuť. Uvidíme, čo budúci rok a či vôbec pôjdeme. Možno je čas na zmenu...
