13/07/2025
Toľko som sa na to tešila a predstavovala si to… a cez víkend sa to konečne stalo. ✨🌼
Dlho plánovaný, nerušený čas s mojimi dievčatami, ktoré ma prišli pozrieť do Viedne.
Prvé dve noci a tri dni bez Oskarka. 🥹🙏
S Otom si spravili výlet do Brna, kde kedysi študoval.
Keď mi posielal videá a fotky, ako si spolu užívajú, dojímala som sa, aký krásny čas spolu mali.
Jedno dobrodružstvo za druhým… taký ozajstný „náš čas“ medzi otcom a synom. 💛
Ale späť k nám trom.
S Gabi sme sa spoznali ešte na prvom stupni základnej školy, so Zuzkou na druhom.
Naše priateľstvo trvá už roky a je pre mňa hlboko vzácne.
Strávili sme spolu nádherný čas, no najviac mi zarezonovalo niečo, čo sa dialo trochu pod povrchom.
Aj keď sme si veľmi blízke, občas medzi nami vzniklo napätie.
Každá máme svoje citlivé miesta a niekedy sa ich – nechtiac – dotkneme.
A práve preto, že nám na sebe tak záleží, takéto chvíle zabolia ešte o niečo viac.
To, čo mi prišlo naozaj vzácne, bolo, ako sme to spolu zvládli.
Keď sme si nechali chvíľu pre seba, potom sme si vedeli povedať, čo sa v nás pohlo.
Povedať: „Toto sa ma dotklo.“
Počuť: „Nechcela som ťa zraniť, len som sama v niečom zneistela.“
A zrazu sme pochopili, že to nebolo o úmysle, ale o zraniteľnosti.
Mám pocit, že reagujeme prudkejšie, keď sa sami necítime úplne isto a bezpečne – a to sa premieta aj do našich blízkych vzťahov.
A keď si to dokážeme navzájom povedať, zrazu to nie je len o uvoľnení napätia – ale aj o tom, že sa v tom necítime samy. Len to, že niekto rozumie, často stačí.
Uvedomila som si, že takýto rozhovor sa nestane len tak – potrebuje to dôveru a vzťahové bezpečie.
Nie každý človek nám umožní byť takto otvorené. A možno aj preto ma tento moment tak zasiahol.
Že sme zostali v kontakte, nezavreli sa. Nehrali hru na „som v pohode“.
Boli sme tam spolu – aj s tým, čo nebolo úplne príjemné. 🤍
✨ Pokračovanie v komentári. ✨
